Už osem mesiacov a dva týždne som nemal ani kvapku alkoholu. Každý deň bojujem s podvedomou túžbou dať si aspoň pohárik, ale neurobím to. Už nikdy ! Tentoraz chcem ostať čistý.
Vinou alkoholu som prišiel o manželku, deti aj prácu. Nechcem sa na nič vyhovárať ani hádzať vinu na otca, ktorý pil a bil ma ako žito. Mama mi zomrela, keď som mal sedem rokov, a otec ten smútok nezvládol. Každý deň ma vymlátil remeňom, až som mal fialové podliatiny po celom tele a v škole som nedokázal sedieť. Vtedy to nikoho nezaujímalo, učiteľky odo mňa bočili pohľadom. Nikto sa nechcel dostať do konfliktu s mojím otcom, najväčším ožranom a bitkárom v dedine. Ukrýval som sa pred ním, keď mal prísť domov. Obyčajne na povale, lebo tam vo svojom stave za mnou nikdy nedokázal prísť. Keď som mal trinásť rokov, otec sa opil tak, že cestou domov spadol a roztrieskal si hlavu. Bol január a vonku mrzlo, už som ho viac živého nevidel. Našli ho chlapi, keď išli ráno do roboty.
Išiel som bývať k babke, otcovej mame. Tá ma tiež neustále mlátila a ja som ani netušil prečo. Nebol som zlý žiak, aj som urobil všetko v dome a okolo neho, i tak si vždy našla dôvod, prečo ma prefackať. No po otcových bitkách to bol len slabý odvar.

Štamprlík na raňajky

Po strednej škole som z rodnej dedinky odišiel na vojnu až k nemeckým hraniciam. Tam som stretol svoju lásku a manželku Dagmar. Prekrásne dievča, ktoré predávalo lístky na stanici. Zamiloval som sa a po vojne som ostal žiť v Čechách. Oženil som sa a po čase mal dvoch synov. Neviem, kedy som začal piť. Z občasných príležitostí sa stala rutina a domov som sa vracal pripitý. Vždy som sa snažil neopiť sa tak, aby som o sebe nevedel. Po prvom okne však prišlo druhé, tretie... Deti sa začali predo mnou správať inak, vyhýbali sa mi. Syn mal modrinu pod okom a ja som sa ho opýtal, či sa pobil. Keď som sa ho dotkol, začal plakať. Neveril som tomu, že som ho zbil. Žena so mnou prestala komunikovať a ja som ju začal podozrievať, že si niekoho pri železnici našla. Potom som už každé raňajky začínal štamprlíkom. Domácu pálenku sme vždy mali. Až raz mi dali v robote fúkať... Samozrejme, vyhodili ma. Nechcelo sa mi hľadať robotu. Považoval som to za dobrú príležitosť venovať sa domácnosti. Už dlho som chcel poprerábať dom a vždy som to odkladal. Za dva roky som však doma nič neurobil. Hľadal som zámienky, aby sme sa so ženou pohádali a aby som mohol ísť do krčmy. Keď mi to nevyšlo, pil som doma. Fľaše som mal všade.

Neučesaný a smradľavý

Prišiel mi telegram, aby som sa vrátil domov, že babka umiera. Išiel som. Keď som sa zjavil u nej, prežehnala sa. Mala pocit, že prišiel môj otec. Pozrel som sa do zrkadla. Mal som štyridsiatku na krku a vyzeral som o dvadsať rokov staršie. Zanedbaný, neučesaný a určite som aj smrdel. Zo zrkadla na mňa naozaj pozeral môj prechľastaný otec. Keď som volal domov, žena mi oznámila, že podala žiadosť o rozvod. Vôbec ma to neprekvapilo. Čo som urobil? Opil som sa. Rozvod bol rozdelený v podstate na tri sedenia, hoci som od ženy nič nechcel. Iba stretávať synov, ale tí sa so mnou stretávať nechceli. Jeden mal v čase rozvodu sedemnásť rokov, druhý pätnásť. Obaja rozprávali o mne také strašné veci, že som nechápal, ako také niečo môžu vôbec vysloviť. Myslel som si, že ich proti mne poštvala žena, ale zrazu sa mi vyjasnilo. Preto sa tak zmenili a odmietali ma, som ako môj vlastný otec. Zdedil som jeho lásku k alkoholu.

Každý deň fúkam

Ostal som žiť na Slovensku, u babky. Zázračne sa vyliečila. Darmo, zlá zelina nevyhynie. Ale už si nedovolila mi vylepiť. Chodila za mnou všade ako tieň. Mala takmer osemdesiatpäť rokov, keď sa za mnou šuchtala po dvore s palicou a v očiach mala ten pohľad, ktorým ma prebodávala. Jej posledné slová boli, že onedlho ju budem do pekla nasledovať aj ja. Vraj ma určite nájdu ožratého a niekde zmrznutého ako môjho otca. Vtedy som sa zaťal, povedal som si, že tej starej bosorke neurobím radosť. Vyhľadal som odbornú pomoc a chodím na psychiatriu na sedenia. Chodia tam ľudia s problémom, ako mám ja. Tento list som sa rozhodol napísať v rámci skupinovej terapie. Mám novú prácu, kde mi dávajú fúkať každý deň. Bývam v polorozpadnutom dome po babke, ktorý som ako jediný príbuzný zdedil. Pomaly ho opravujem. Keď som vyhadzoval babkine veci, našiel som mnoho fliaš, ktoré mala poschovávané po dome. Ničoho som sa ani nedotkol a predal som ten alkohol do krčmy, peniaze mi pomohli prežiť prvých pár mesiacov po jej smrti. A vraj alkohol nemôže byť na niečo dobrý... Deti so mnou nekomunikujú, ale pevne verím, že raz dostanem možnosť ospravedlniť sa im.

                                                                                                                                                                                         Jozef